2. kapitola/2.časť

7. října 2011 v 21:31 | Asha |  Punková uspávanka
Bál som sa, nevedel som ako sa tváriť, čo robiť.
Ruky sa mi strašne potili, cítil som ako mi pot z napätia steká po čele až na krk. Sústredil som sa na každý otcov pohyb, na mamine mlčanie, ktoré mi pripadalo, akoby prezrádzalo viac než stovku slov, no nevedel som aká reč je použitá pre tie písmená, hlásky, slová, dokonca pre celé vety. Dýchal som pomaly a zhlboka, tik môjho srdca stále menil rytmus. Nenapadalo ma kam až by sa naši odhodlali odísť, ale ani neviem prečo by to robili?!
Už som nevedel vydržať a tak som zakašľal. Obaja na mňa pozreli.
"Prosím nehnevaj sa, nechceme ti zničiť život." Konečne sa odhodlal otec k slovám "Sťahujeme sa do USA
Vytreštil som oči, neveril som vlastným ušiam. Ani ma nezaujímalo kam presne, stačilo, že to bolo tak nesmierne ďaleko! "Ako budem v kapele, keď budem na opačnej strane zeme?!" zhukol som "Je to nemysliteľné!" Mal som pocit, že sa za chvíľu pustím do plaču. S námahou som sa opýtal "Prečo tam vlastne ideme?"
Tentoraz sa odvážila niečo povedať mama "Mám šancu si zahrať vo filme, ktorý sa bude natáčať v Hollywoode a ja to chcem prijať. Otec si tam tiež nájde lepšiu prácu ako má tu. Musíš to rešpektovať." Chytila ma za plece a jemne objala.
Bol som ako kamenná socha, ledva som dýchal...
"Myslíte len na seba!!" konečne som sa pohol, ale rovno som za sebou na izbe tresol dverami. Naozaj som sa rozplakal.
Hodil som pár vecí do tašky, zbalil som Amy, moju najlepšiu gitaru, ktorá dostala meno po talentovanej speváčke Amy Winehouse, ktoré umrela ako 27 ročná. Bola naozaj skvelá, mal som ju rád.
Pomaly a neisto som otvoril okno, zacítil som teplo, ktoré sušilo slzy na mojej tvári. Slnko pieklo, už teraz mi bolo teplo. Rozhliadol som sa okolo seba, na stole som zbadal kartičku na autobus a tak som sa za ňou načiahol. Vtedy som si všimol, že sa niekto blíži, počul som tiché kroky.
Rýchlo som vyhodil von tašku, Amy som vybral z obalu. Tváril som sa, že na nej hrám. Mama vstúpila aj s uplakaným bratom, posadila ho ku mne na posteľ so slovami "Vyrozprávajte sa," zavrela dvere a odišla. S Matúšom sme na seba chvíľu pozerali a potom som sa ho opýtal, že čo si myslí o sťahovaní. Vraj by do Hollywoodu šiel, keby tu nemal kamošou. Vraj uznáva, že ja to mám horšie, keďže tu mám kapelu, ale aj on mal doteraz život.
Zhodli sme sa, že našich nepresvedčíme o tom, aby sme sa nesťahovali. Je to nemožné.
Zrazu som sa postavil a zbalil Amy naspäť do obalu "Čo robíš?" hľadel na mňa nechápavo Matúš. Nechcel som mu prezradiť čo sa chystám urobiť. Nakoniec to zo mňa vymámil a sľúbil, že ma neprezradí, lebo sme bratia a obaja máme problém so sťahovaním.
Vyliezol som na parapetu. Vyšvihol som sa von, dopadol som na nohy, Matúš mi potom podal Amy. Preliezol som plot a nenápadne som sa rozbehol smerom na autobus.
Plakal som, nevedel som kam ísť, ale akú, takú predstavu som mal.
Asi sa pôjdem vyrozprávať Roxane, veď je moja najlepšia kamoška, ona ma pochopí, alebo aspoň dúfam.
Autobus mal ísť až za pol hodinu a tak som sa vybral peši, rozhodol som sa, že na autobus nasadnem potom.
Bol som úplne na dne, chcel som skočiť niekde z mostu a skoncovať s týmto trápením, no problém je, že ja by som to nedokázal. Som slabý!
Aj keď navonok pôsobím ako veľký punk-rocker (teraz s rozmazanými očami), som naozaj citlivý, to znamená, že niekde vnútri som aspoň trošku emák. Priznávam, ale tieto štýly sú si podobné, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá.
Na najbližšej zastávke som sa posadil a vyčkal si na autobus. Meškal.
Šiel až o pol hodinku neskôr, no mne to neprekážalo, lebo mi aj tak už bolo všetko jedno. Keď som nastúpil, všetci na mňa strašne zvláštne pozerali, cítil som ako ma ich pohľady prepaľujú. To vyzerám až tak zle?!
Sadol som si dozadu vedľa dákeho hip-hopera lebo inde nebolo voľné, nemal som na výber. Jeho myšlienky asi tiež neboli zrovna milé, dôvod je už len ten hip-hop. Pozrel som na neho, netváril sa negatívne, ale úplne prirodzene. Jeho tvár mi bola strašne známa, neomylne som sa s ním už stretol. Ozval sa "Patrik?" "Áno?" odvetil som
"Pamätáš si ma? Chodili sme spolu na základnú školu, boli sme najlepší kamoši!"
Až vtedy mi docvaklo kto to je, naozaj sme boli najlepší kamoši, volá sa Ivan. Pamätám si ho! Zarozprávali sme sa, dokonca som zabudol vystúpiť.
Ivan vedel, že mám kapelu, vraj sme strašne známi, všade nás hrajú, prečo som o tom nevedel?! Vtedy som sa zase rozplakal, ako mi môžu zničiť tak skvelý život?!
Bolo to trošku "trápne" plakať pred ním, ale bolo mi to jedno, každý má problémy, no nie?!

Konečne som dorazil k Roxane. Všetko som jej vyrozprával, dala mi čaj a niečo na jedenie, lebo som bol už naozaj hladný. Dovolila mi u nej zostať do zajtra, ale mám sa rozhodnúť čo budem robiť ďalej.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Rony Rony | Web | 8. října 2011 v 20:46 | Reagovat

Včera jsem nějak zapoměla napsat komentář, jak moc mě to dostalo. Je to vážně moc hezké a procítěné, USA > yep jela bych ale za jeho podmínek to chápu. Taky bych se asi zachovala stejně, těším se na další díl, dost mě zajímá jak to bude pokračovat. Co udělá a tak...
No  nechám se překvapit. :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama